„Všetko dobré aj zlé, čo som zažil, bolo vždy spojené s vinohradmi a vínom.”
O svojich začiatkoch v račianskych viniciach, aj o tom ako sa stal šéfom tamojšej pivnice porozprával Ján Krampl pre denník Pravda. Celý rozhovor si môžete prečítať tu: https://bit.ly/vinocomadrzinadvodou
Aké boli vaše prvé kontakty s vinicou a vínom?
Z tých príjemných zrelá bobuľa hrozna v ústach, mamina štrúdľa, prvý pohárik burčiaku a z tých prozaických motyka, nožnice. Aj po tom, čo rodičom zobrali vinice do družstva, spájali rodičia moju budúcnosť s vínom. Poslali ma do modranskej školy a keď som sa vrátil, v družstve ma zaradili rovno do vinohradníckej výroby. Hodili ma do vody, ňou bola pre mňa vtedy výroba štepov, aby sa ukázalo, čoho som hoden.
Poradili ste si?
Rok 1958 bol mimoriadny. Požehnaný úrodou, ale aj dažďom a náhlym príchodom zimy. Piateho novembra nečakane udreli silné mrazy. Pôda stuhla a rozmrzla až na jar ďalšieho roka. V družstve sa triasli strachom, čo sa stane so štepmi. Boli poukladané do hroblí, na ktoré napochytro vyše dvadsať furmanov s konskými povozmi privážalo pariaci sa maštaľný hnoj, aby zabránili zamrznutiu sadeníc. Ale zvládli sme to. V primitívnych podmienkach denne každý zo šesťdesiatich včera ešte sedliakov, dnes družstevníkov, naštepil podľa zručnosti od 600 do 1 000 štepov. Dohromady to bolo milión štepov. Viete si to predstaviť dnes?
Veľmi nie, pretože väčšina slovenských vinohradníkov dováža štepy z Rakúska, Talianska alebo Maďarska.
Je to smutná realita slovenského vinohradníctva, v ktorom sa rozpadla aj výroba sadeníc viniča. Iba dokresľuje pozíciu, v akej sa ocitlo nielen vinohradníctvo a vinárstvo, ale aj poľnohospodárstvo a potravinárstvo. V Rači sa pred 40 rokmi vinohrady rozprestreli na 325 hektároch, ľudia vinič obrábali na 2100 parcelách, čo najlepšie vystihuje pomery, z akých vychádzalo.
Ako si spomínate na družstevné roky?
Ako na roky veľkej obnovy račianskych vinohradov, ktorá brala do úvahy celé územie nad Račou a priľahlou oblasťou Bratislavy. V sedemdesiatych sa vybudovali nielen širokopásmové terasy, ale aj záchytné nádrže na prívalovú vodu z búrok. Obnovou vinohradov sa ochránili Krasňany a Rača pred veľkou vodou, odmenou za to bolo víno z nových výsadieb Veltlínu zeleného a Rizlingu vlašského a dnes toľko zdôrazňované ozelenenie mesta.
Aké bolo víno tých čias a ako ste sa dostali k jeho výrobe?
Víno je vždy obrazom doby a jej chutí aj zmýšľania ľudí. Raz v našej družstevnej pivnici bola ochutnávka vín, myslím že to bolo v roku 1962, sa pivničný majster pochválil, že doma má ešte lepšie víno ako družstevné. To nasrdilo vtedajšieho predsedu a ani som nevedel ako, stal som šéfom pivnice. Bolo mi jasné, že obstojím len dovtedy, pokým naše víno bude najlepšie. Tak sa začala moja cesta za dobrým vínom na družstve v Rači. Prevádzkovali sme vináreň U kmotra (bývalý nemecký kultúrny dom), ktorá bola v sobotu popoludní plná ľudí z mesta. Návštevníci obliehali aj družstevnú viechu v centre Rače ako aj viechu na Nedbalovej ulici, kam chodili najmä známi bratislavskí herci. Predstavte si, že sme denne len v jednej vieche predali od 900 do 1200 litrov vína podávaných k zabíjačkovým špecialitám.